Ťahák pre poslancov – klérofašista Tiso je out

Autor: Ján Mikula | 7.3.2013 o 10:01 | (upravené 20.3.2013 o 18:54) Karma článku: 8,04 | Prečítané:  1101x

Pred pár týždňami sa opäť o čosi intenzívnejšie diskutovalo o histórii Slovenského štátu a pohľade na jeho hlavného politického reprezentanta, ktorým bol prezident Dr. Jozef Tiso.  Dokonca boli poslanci politickej strany SMER - SD vyzvaní redaktorom SME, aby sa k tejto téme stručne vyjadrili, na čo som sa s trochou škodoradosti tešil, ale relevantnej odpovede som sa samozrejme nedočkal.  Priznám sa, že som ich aj trochu ľutoval, lebo riešiť tak komplikovanú a citlivú tému na chodbe a bez prípravy, asi by som sa neprofesionálne pustil do redaktora a snažil sa spochybniť jeho čistý úmysel, čím by som sa snažil vyhnúť odpovedi. No a ten by mi to následne zrátal vo svojom článku. Pokúsil som sa teda vypracovať pre poslancov ťahák, ktorý by mohli v prípade  potreby použiť pri podobných situáciách a tak by sa namiesto prípadného používania už zastaralých ale „vševysvetlujúcich" termínov (mučeník, blahoslavený, klérofašista, nácek atď.) mohli oprieť o fakty tak, ako som sa o to pokúsil ja, aj keď som sa takisto neubránil potrebe subjektívne okomentovať niektoré skutočnosti.

Predstavitelia budúceho Slovenského štátu, vrátane Tisa, boli ešte pred vyhlásením samostatnosti oficiálne nasmerovaní skôr na Francúzsko či Veľkú Britániu a tiež Sovietsky zväz, čo vyplývalo z tradície diplomatických vzťahov ČSR s týmito štátmi. No všetci títo spojenci im skrz Mníchovskú dohodu odkázali, že s nimi nemajú počítať  a teda ich oni sami pridružili pod sféru Nemecka a to svojou chybnou politikou ústupkov a alibizmu. Takže tu ešte nešlo o nejaké fašistické tendencie, ale len o zúfalý akt zo strany väčších voči bezbrannému a slabému, ktorý sám nemal šancu na obranu a reálni spojenci sa mu obrátili chrbtom. Vyhláseniu samostatného štátu predchádzala vojenská intervencia tzv. Homolov puč zo strany českých armádnych zložiek, ktoré sa rozhodli, že nebudú rešpektovať autonómnu vládu na Slovensku, napriek tomu, že ju Slovákom garantoval už Masaryk v Pittsburskej dohode, neskôr ju  však sám spochybnil. Vojensky teda obsadili niekoľko strategických miest na Slovensku. Po takomto pre Slovákov v tej chvíli neslýchanom vojenskom zákroku zo strany bratov, ktorí neskôr často Slovákov vyhlasovali za zradcov a sami ich takto zradili a tiež po tom, ako Hitler postavil Tisa pred rozhodnutie, či ponechať Slovákov napospas Poliakom a Maďarom, alebo sa Slovensko osamostatní, nie som vôbec prekvapený, že sa v tejto situácii vládni predstavitelia prikláňali  k možnosti osamostatnenia. Najmä po výsledku Viedenskej arbitráže, kde Nemecko jasne ukázalo svoje odhodlanie, zasahovať výrazným spôsobom do územného rozloženia Slovenska a jeho susediacich štátov v súlade s jeho vlastnými geopolitickými plánmi. Tiso však nevyhlásil Slovenský štát napriek tomu, že na neho Hitler narafičil divadlo. Počas spoločného jednania Hitlera a Tisa v Berlíne do miestnosti vtrhol minister zahraničných vecí Ribbetrop a tvrdil, že na maďarských hraniciach so Slovenskom už sú napochodované maďarské vojenské jednotky, pripravené zasiahnuť a problém „vyriešiť". Tiso, napriek tomuto náporu, odcestoval zo stretnutia bez uznania samostatnosti Slovenska. Jednohlasne o nej však následne rozhodol slovenský snem. Slovenský štát uznali aj naši bývalí spojenci Francúzsko a Veľká Británia, ako aj Sovietsky zväz a množstvo ďalších štátov. Tým sa zároveň bývalí spojenci úplne vzdali zodpovednosti za osud Slovenského štátu a odvolávali sa na fakt, že všetky predchádzajúce dohody o spolupráci či ochrane uzatvárali s politickými predstaviteľmi Česko-slovenska a teda sú už neplatné.

Tisovi sa vďaka obratným diplomatickým a politickým ťahom, podarilo vyhnúť okupácii Slovenska a zároveň aj deportáciám Židov, za čo bol v nemeckých spravodajských službách obviňovaný z tajnej podpory Židov. Nemecké spravodajské  zložky na neho pripravovali v Užhorode atentát, ale operácia nebola úspešná. Tisovi sa podarilo postupne vytlačiť z politiky profašistických politikov Tuku a Macha. To už bolo veľa aj na Hitlera a tak prišiel tzv. Salzburský diktát (1940) kde po vyhrážkach donútil Tisa, aby prinavrátil do politiky a zvýšili kompetencie Machovi a Tukovi a odstavil Ďurčanského. Od tej chvíle už Tiso nemal pod kontrolou vnútorné záležitosti a preto podal demisiu. Na žiadosť Nemcov, ktorí sa báli vzbury slovenského obyvateľstva, pretože väčšina z nich v tej dobe podporovala Tisovu politiku a tiež na apelácie predstaviteľov Židovskej obce, ktorí videli v jeho osobe na poste prezidenta záruku, že bude, aspoň v rámci možností, hájiť ich záujmy, demisiu následne prehodnotil a stiahol. Keby v tej chvíli odišiel, bol by čistý, nik by sa do neho po 70 rokoch nenavážal, no pravdepodobne by umrelo  oveľa viac ľudí. Z Tukom a Machom prišli na Slovensko aj deportácie, proti ktorým už Tiso po oslabení jeho kompetencií nemal silu dostatočne razantne bojovať, o to skôr, že vtedy sa ešte nevedelo o vyhladzovacích táboroch a po prvej informácii o ich  existencii, sa podarilo Tisovi presadiť vo vyšších kruhoch pozastavenie deportácií. V tej dobe bolo navyše bežné, že občania Slovenského štátu odchádzali hromadne na pracovné zájazdy do Nemecka. Samozrejme, to neospravedlňuje nikoho v tom, že ich tam posielali nútene a na základe odlišnej rasy či náboženstva, no v tejto veci sa Tisovi podarilo vydobyť si u Hitlera právo na prezidentské výnimky, ktoré udeľoval vybraným Židom a ich rodinám a takto spolu zachránil okolo 30 000 Židov pred takmer istou smrťou. Na území vtedajšieho Slovenského štátu bol deportovaný najnižší počet  Židov na obyvateľa  zo všetkých Nemcami ovládaných krajín počas 2. svetovej vojny, čo bolo spôsobené najmä diplomatickým úsilím Tisa.

V rámci odboja pôvodne existovali aj proautonómne smery, ktoré však tvorili z drvivej väčšiny len Slováci (Hodža, Osuský, Sidor atď). Tí sa prikláňali po ukončení vojny k federatívnemu usporiadaniu štátov Strednej Európy. Hlavnému iniciátorovi čechoslovakistického odbojového hnutia v exile a bývalému prezidentovi ČSR Benešovi sa však podarilo tieto skupiny zdiskreditovať pred predstaviteľmi  kľúčových zahraničných vlád a následne odstrániť z exilového politického života. Beneš nikdy neuznával samostatný Slovenský národ, dokonca sa vyjadril, že Slováci sú súčasťou Českého národa tak, ako sú napríklad aj obyvatelia Moravy. Neskôr sa úplne podriadil  politike Sovietskeho zväzu, čo legitimizoval aj formálne dohodami o najrôznejších formách ochrany ČSR Sovietskym zväzom. Na príklade SNP, môžeme pozorovať absolútnu bezohľadnosť Beneša a predstaviteľov Sovietskeho zväzu, voči hodnote ľudského života, kde záujmy slovenských občanov, podriadili vlastným mocenským záujmom. Sovietskym pohlavárom tu išlo o to, zabrániť po vojne vytvoreniu silného stredoeurópskeho federatívneho bloku Poľsko - Česko - Slovensko - Maďarsko, ktoré by mohlo ohrozovať ich mocenské záujmy v tomto priestore.  Benešovi by sa zároveň týmto rozplynuli akékoľvek sny o centralizovanom Československu. Preto nebolo v ich záujme, aby bol prevrat, organizovaný  domácimi predstaviteľmi, úspešný. K domácim odbojovým armádnym zložkám, zámerne vysielali nejasné správy a tí do poslednej chvíle nevedeli, či im Červená armáda príde na pomoc, v súlade s predchádzajúcimi dohodami, alebo nie. Zároveň však Sovietsky zväz podporoval partizánske skupiny a ich záškodnícku činnosť na území Slovenska, čím cielene vyprovokoval príchod nemeckej armády na územie Slovenska. Nebolo teda iného východiska, ako vyhlásiť SNP a čakať na spojencov. Červená armáda však neprišla, pretože nešlo o jej akciu a teda by jej nemuseli byť pripísané patričné zásluhy. Tým si zobrala na svedomie smrť  tisícov ľudí, obrovské materiálne škody, ktorým sa dovtedy Tiso snažil v čo možno najväčšej miere vyhnúť, čo dokazuje aj fakt, že počas trvania Slovenského štátu, nebol vykonaný ani jeden rozsudok smrti a hospodársky štát relatívne prosperoval. Sovietsky zväz, za výrazného prispenia Beneša, takto zámerne vystavil účastníkov SNP presile nemeckých armádnych jednotiek, a teda ich vraždeniu. V  takto zdecimovanom štáte, už nebolo ťažké po vojne nastoliť vlastné pravidlá.  Pri tom je už dnes jasné, že po prípadnej kapitulácii Nemeckej ríše, spojenci počítali so Slovenskom ako s víťaznou mocnosťou ešte pred vypuknutím SNP.

Po vojne sa Beneš výrazne zasadil za rozsudok smrti pre Tisa, napriek tomu, že pôvodné úmysly predstaviteľov Sovietskeho režimu, siahali k miernejšiemu trestu. Žiadosť o milosť pre Tisa Beneš rázne zamietol.  Napriek tomu, že počas Norimberského procesu bolo po vojne odsúdených na smrť len 12 predstaviteľov nemeckého nacistického režimu, na Slovensku to boli stovky politických predstaviteľov. Pri tom o Tisovi, v rámci Norimberského procesu, nebolo ani reči. To svedčí o bezhlavom a neľútostnom odstraňovaní každého čo i len trochu nepohodlného odporcu Sovietskeho a Čechoslovakistického režimu, ktoré prebiehalo bezprostredne po oslobodení.

Históriu aj v tomto prípade veľmi dôkladne prepísali víťazi a my ju dnes stále len automaticky preberáme, bez ohľadu na to, či sme komunisti alebo liberáli, kresťania či ateisti.

Po zohľadnení tak komplikovaných okolností, ktoré sprevádzali Tisove pôsobenie počas Slovenského štátu, považujem otázky na poslancov k danej téme, ktoré boli položené redaktorom SME na chodbe parlamentu dňa 30.01.2013, za prejav redaktorovej nekompetentnosti. V inakšom prípade by som musel uvažovať o jeho vážnejších defektoch, no tomu zatiaľ nechcem veriť. Zároveň sa však opäť ukázala neschopnosť poslancov SMERu, pádne argumentovať na aktuálne témy. Ale na to sme už zvyknutí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?