Kríže na verejných priestranstvách - diktát či prejav slobody?

Autor: Ján Mikula | 2.5.2013 o 14:39 | (upravené 2.5.2013 o 15:32) Karma článku: 6,49 | Prečítané:  1350x

Ak som ateista, prečo mám byť na verejných priestranstvách obmedzovaný prítomnosťou náboženských symbolov? Prečo mám z mojich daní podporovať hodnoty, ktoré sa mi zdajú scestné a nesúhlasím s nimi? Ak som veriaci, prečo sa mám poddať filozofii ateizmu a tomu podriadiť vzhľad verejných priestorov, napriek tomu, že ku prirodzeným prejavom môjho vierovyznania patrí aj vystavovanie náboženských symbolov na verejnosti a teda nie len v kostole či v mojej domácnosti?

Téma slobody vierovyznania je pomerne často diskutovaná téma na najrôznejších fórach od Európskeho parlamentu až po krčmy na slovenskom vidieku. No len zriedkakedy si položíme otázky podobného typu napríklad pri téme právo na vzdelanie. S trochou nadsadenia by som sa totiž mohol opýtať, prečo mám zo svojich daní podporovať vysoké školstvo, ak som  nikdy neštudoval na vysokej škole a moje deti na ňu intelektuálne nestačia. Navyše, ak už teda uznám, že exitujú dôvody prečo ju napriek tomu podporovať, prečo všetky odbory? Ak by som bol napríklad fundamentálny vyznávač homeopatie, mohol by som nesúhlasiť so štúdiom klasickej farmácie. Verím, že väčšina čitateľov mi dá za pravdu, keď poviem,  že nemôžeme dávať rovnakú váhu všetkým názorom, pretože to už by sme nemohli hovoriť o demokracii ale skôr o anarchii. Ktoré názory by mali mať teda v demokracii väčšiu váhu?       

 

  Náboženské symboly boli súčasťou života väčšiny Európanov a ich prítomnosť na verejných miestach často nevyjadrovala len príslušnosť k niektorému z náboženstiev a teda spolupatričnosť k určitej skupine, ale hlavne boli vyjadrením úprimnej vďaky, túžby po milosti či nádeje v nadprirodzenú silu, ktorú obyčajne takéto symboly reprezentovali. Nejde tu teda len o nejaký sociálny aspekt.  Dôležitú úlohu zohrávajú náboženské symboly najmä v samotnej psychike nábožensky cítiaceho človeka, kde hrá veľmi silnú úlohu tzv. placebo efekt, ale aj pocit, že človek nie je nikdy sám. Z teologického hľadiska tu nejde však o samotnú silu predmetu, ktorý niečo symbolizuje, ale o silu toho, čo symbolizuje. Človek si teda skrz daný predmet uvedomuje prítomnosť niekoho či niečoho, čo mu dodáva odvahu a vieru v jeho presvedčenie. Z uvedeného mi vyplýva, že vzťah veriaceho k rôznym symbolom, je prirodzeným a teda je to súčasť jeho náboženského života, do ktorého mu nemá právo nik násilne vstupovať či obmedzovať ho. 

   Symboly teda tvoria základné prvky náboženského života, náboženskej identifikácie a prejavu vierovyznania, na ktoré má právo každý občan Slovenskej republiky, čo mu garantuje okrem iného hlavne Ústava SR, ktorá zabezpečuje každému slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery. Občanom Európskej únie, zaručuje toto základné ľudské právo Charta základných ľudských práv Európskej únie. Pritom náboženskú slobodu nechápeme len ako slobodu mať svoje vnútorné presvedčenie, ale aj ako slobodu prejaviť toto presvedčenie navonok. Tí politici, ktorí sú proti vystavovaniu náboženských symbolov vo verejnom priestore, argumentujú obmedzením slobody vierovyznania tých občanov, ktorí majú odlišné vierovyznanie. Uplatňovanie takéhoto princípu však nevedie k slobode, ale k absolútnemu obmedzeniu akéhokoľvek verejného prejavu vierovyznania či viery, čo je v priamom rozpore s článkom 6. Zmluvy o Európskej únii (ZEU), ktorý je základným právnym ustanovením o ľudských právach, kde sa uvádza: „Únia je založená na zásadách slobody, demokracie, dodržiavania ľudských práv a základných slobôd".

  Tu sa pristavím pri pojme demokracia. Ak v demokracii má byť zdrojom všetkej moci rôznorodý ľud a zároveň chceme zachovať štátnym reprezentantom moc vo forme, kedy ešte majú silu spravodlivo no rázne riadiť štát, je nutné jednoducho povedané hlasovať. Po výsledku hlasovania sa menšina musí prispôsobiť väčšine, ktorá sa ale vo vyspelých demokratických štátoch zaväzuje k rešpektovaniu základných ľudských práv každého jednotlivca a teda aj menšín. Následne je v demokracii možná nenásilná integrácia menšiny do väčšinovej spoločnosti, ak o to členovia menšiny stoja. Takto je rešpektovaná multikulturalita spoločnosti, pretože každý má právo vyjadriť svoj názor. Štát má na to k dispozícii niekoľko demokratických prostriedkov, akými sú napríklad voľby do rôznych štátnych orgánov. Zároveň je však štát schopný zabezpečiť poriadok, pretože sa môže oprieť o jednotný väčšinový názor, ktorý zamedzí tomu, aby si malé menšiny presadzovali pravidlá, ktoré v zásadnej miere obmedzujú väčšinu, čo prirodzene vedie k závažným sociálnym treniam, alebo, aby vznikala anarchia, kde každého názor treba zohľadniť rovnako bez ohľadu na to, či tým bude potlačené právo toho druhého resp. väčšiny. Dnes sa každý členský štát EÚ hlási ku demokratickým zásadám, ktoré sú uplatňované na najrôznejších úrovniach spoločnosti.

Pri sčítaní obyvateľstva, občania okrem iného uvádzajú aj svoje vierovyznanie a na základe týchto údajov, sú potom často štátom podporované tie inštitúcie, ktoré danú skupinu veriacich združujú. Vieme tiež vďaka nim konštatovať, že v religióznej štruktúre európskeho obyvateľstva tvoria prevažnú časť kresťania. Na Slovensku sa v roku 2001 až 82,8 % obyvateľstva prihlásilo k jednému z kresťanských náboženstiev, ku ktorým, neodmysliteľne patrí úcta k Ježišovi Kristovi aj cez symbol kríža, ktorý si tradične vystavujú na najrôznejších miestach. 

  Európskemu politikovi, ktorý by hľadal argumenty proti vystavovaniu náboženských symbolov na verejných miestach by som teda pripomenul nasledovné fakty: a) Európska história i súčasnosť, je úzko spätá s náboženstvami, ktorých neodmysliteľnou súčasťou je aj vystavovanie náboženských symbolov; b) EÚ sa zaviazala dodržiavať právo každého občana na slobodu vierovyznania a viery, ktorého súčasťou je aj právo prejaviť toto presvedčenie navonok; c) Orgány EÚ a jej členských štátov sú založené na demokratickom princípe a teda prispôsobujú sa vôli väčšiny.    

  Som rímsko-katolíckeho vyznania, občanom Slovenskej republiky, ktorá je členom Európskej únie. Rád by som i naďalej videl kríže na školách, ktoré o to stoja, bez ohľadu na to, či sú verejné, súkromné alebo cirkevné. Očakávam, že ma štát podporí, pretože mám na to legitímne dôvody. Prípadné odoprenie tohto môjho výsostného práva nebudem považovať za slobodu vierovyznania, ale naopak za absolútny diktát zo strany menšiny a teda ľudí, ktorí sú bez vyznania. Tým by boli popreté akékoľvek zásady demokracie, ku ktorým sa všetci tak vehementne hlásime. Rád by som veril tomu, že prvé ústupky, ktoré pod tlakom liberálnych politických prúdov urobili štátne orgány niektorých členských štátov EÚ vo veci vystavovania náboženských symbolov na verejnosti, nepovedú raz k úplnému popretiu legitimity EÚ, pretože už nedokáže hájiť demokratické princípy, vlastnú kultúru a základné ľudské práva svojich občanov. Verím však, že existuje nádej v harmonické spolužitie ľudí v našej spoločnosti. Podmienkou však je dôsledné rešpektovanie práv všetkých občanov pri zachovaní demokratických princípov.      

            

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?